Na tejto strane si môžete prečítať recenzie od naších interných a exerných prispievateľov.
Amélia žije v parížskej štvrti Montmartre, ktorá je svetom sama osebe. Je čašníčkou v miestnom bistre, nakupuje u miestneho predavača zeleniny, zdraví susedov ako v malom meste. V jej živote sa nikdy nestalo nič zvláštne, až na matkinu kurióznu smrť, nad ktorou Améliin otec stále smúti. Asi by zostala zmierená so svojím osamelým osudom, keby jedného dňa neobjavila vo svojom byte ukrytý poklad v podobe starej krabice s pamiatkami z detstva bývalého nájomníka.
Nielenže sa rozhodne po rokoch doručiť krabicu jej majiteľovi, ale zároveň dospeje k poznaniu, že môže pomáhať zlepšiť a napravovať okolitý svet. V mori dobrých skutkov sa osud usmeje i na ňu keď jedného dňa stretne človeka, zbierajúceho pri staničných fotoautomatoch zahodené fotky cudzích ľudí, zamiluje sa. Trvá to však nejaký čas, kým sa s neznámym sympatickým mužom zoznámi a než mu dovolí rozšifrovať svoje tajomné správy ... oficiálny text distribútora. Zoznam všetkých recenzii
Ťažko si predstaviť, že by sa dnes niekomu podarilo natočiť film, ktorý by v kine nesprevádzalo masové prežúvanie praženej kukurice, ktorej sme kedysi hovorili pukance. A predsa. Režisér, ktorý len nedávno v Amerike zvýšil predajnosť popcornu pomerne vydareným štvrtým pokračovaním kultového Votrelca, si povedal, že je načase, aby svet ochutnal aj nemenej chrumkavé croissanty.
Amélia Poulainová je takmer sirota: jej matka zahynula za kurióznych okolností (z Notre Dame na ňu spadla kanadská turistka - samovrahyňa) a otec sa od smrti manželky venuje výlučne zveľaďovaniu jej minimauzólea na záhrade. Detstvo bez priateľov a osamelý život v dospelosti Amélii ešte nestihli strpčiť život natoľko, aby sa nedokázala tešiť z maličkostí, človek však nemôže príliš dlho prežívať iba v krajine vlastnej, akokoľvek bohatej fantázie. Čím neskôr príde impulz, ktorý ho vytrhne zo sna, tým väčšmi hrozí, že sa mu už nikdy nepodarí zaradiť do reálneho života. Pre Améliu je takýmto impulzom náhodný objav tajnej skrýše, v ktorej sa ukrýva plechová krabička plná detských pokladov predchádzajúceho nájomníka jej bytu. Rozhodne sa doručiť krabičku pôvodnému majiteľovi, čo znamená, že musí najskôr zistiť jeho meno a súčasnú adresu. Pri hľadaní stretne mnoho zaujímavých ľudí, ktorým rozličným spôsobom vstúpi do života a zoznámi sa s podobne osamelým sympatickým Ninom.
I keď film Francúza Jeana - Pierra Jeuneta Amélia z Montmartru pripomína trochu zmodernizovanú rozprávku, v skutočnosti ho môžeme považovať skôr za metaforu pre úprimnú radosť z existencie a pozitívny pohľad na svet. Samotný príbeh je veľmi jednoduchý, až takmer tuctový, no svojím spracovaním a myšlienkami zaujme každého, komu v zákutiach mozgu zostal z detstva aspoň kúsok viery v zázraky a víťazstvo dobra nad zlom. Rozprávkový princíp filmu nie je náhodný. Režisér ho používa ako filter, pomocou ktorého zjednodušuje komplikované vzťahy súčasného uponáhľaného sveta na zrozumiteľnú mieru, redukuje ho na to naozaj podstatné. To však neznamená, že film je naivný. Práve naopak: vyžaruje z neho hlboká znalosť človeka a neuveriteľný invenčný potenciál.
Z hlavnej dejovej línie, ktorú tvorí príbeh sympatickej mladej ženy, hľadajúcej naplnenie svojho života, vychádza množstvo malých príbehov - odbočiek, ktoré sú navzájom prepojené postavou Amélie a napokon sa stretajú v jedinom spoločnom bode. Množstvo načrtnutých osudov napodiv nerozbíja dej na nesúrodé samostatné celky, ale dodáva príbehu, ktorý by oddelene pôsobil ako sladkasté ohlupovadlo pre dospievajúcu mládež, dôveryhodnosť, čím jasne deklaruje vyššie - umelecké ambície filmu. Pretože, hoci príbeh sa dá vyrozprávať niekoľkými krátkymi vetami, prerozprávať celý dej je kvôli jeho košatosti a vzájomnej prepletenosti jednotlivých častí prakticky nemožné.
Príbeh Amélie je veľmi milý až dojímavý, režisérovi sa však úspešne darí vyhýbať dotieravému sentimentu vyváženým dávkovaním humoru, ktorý by v iných súvislostiach mohol pôsobiť až cynicky (napr. keď Bretodeau v bare dojato rozpráva, že mal pocit, akoby ho svojím zvonením telefónna búdka priam volala, na čo barman po pípnutí v pozadí reaguje vetou: "A mňa zase volá mikrovlnka."), či dokonca ľudožrútsky (otec: "Máš niečo nové?" Amélia: "Len drobnosti: dva infarkty a potrat - v tehotenstve som brala crack." otec: "Hm, fajn."). Keď sa pozrieme bližšie na "rozprávkovosť" postáv, naozaj zistíme istú podobnosť s Popoluškou, ani to však nie je až také jednoznačné. Postavy nie sú čierno-biele, a jednotlivé stereotypy sa prelínajú. Amélia (Popoluška) sa miestami síce správa ako dobrá víla, či zázračný deduško, ale aj na perách víly sa občas objaví škodoradostný úškrnok (pomsta susedovi, alebo reorganizácia bytu zeleninára Collignona), a kúzla zázračného deduška tiež nie sú všemocné (zoznámenie otravného Josepha s Georgette, ktoré vyústi takmer do nervového zrútenia Georgette). To isté platí aj o "skutočnom" dobroprajnom deduškovi, pánovi Dufayelovi, ktorý sa priebežne stará o to, aby Collignonov pomocník Lucien nemal svojho šéfa v prehnanej úcte. Samotný Collignon tiež nie je jednoznačným prototypom antihrdinu. Skutočným protivníkom Amélie je niečo oveľa nebezpečnejšie - ľahostajnosť a apatia ľudí, ktorí sa prestali vzpierať nezmyselným stránkam života. A napokon, princ, ktorého Amélia nájde, je vlastne tiež skôr popoluškou: v detstve bol obľúbeným terčom posmechu spolužiakov a osamelosť v dospelosti si spríjemňuje zbieraním odtlačkov v betóne, nahrávaním netradičného smiechu a zostavovaním akéhosi "rodinného albumu" z nevydarených fotografií, ktorých útržky nachádza v okolí fotoautomatov.
Aj najdokonalejší scenár častokrát stroskotá na výslednom spracovaní. To však nie je Jeunetov prípad. Jeho príbeh nenudí, jednoduché a krásne francúzske harmonikové motívy dotvárajú príjemnú atmosféru, a herci si svoje postavy zahrali s viditeľným potešením. Tým nemám na mysli iba Audrey Tautou, ktorej úprimný, trochu ostýchavý úsmev si ťažko predstaviť na tvári inej herečky, a Mathieua Kassovitza ako Nina (Kassovitz je, mimochodom, mladá nádej francúzskeho filmu - režíroval úspešný film Purpurové rieky). V tomto filme niet slabých postáv, dokonca i trpaslík - cestovateľ, vypchatý pes, bezdomovec, ktorý v nedeľu nepracuje, alebo roztrhané a znovu zlepené fotografie vyžarujú akúsi charizmu, hoci sa vo filme objavia iba na pár okamihov.
Svet Jeana - Pierra Jeuneta nie je šedivý a nudný, stále sa v ňom niečo zaujímavé a občas aj bizarné deje. Rojkovia pracujú v sexshopoch, merítkom pre dobro človeka je množstvo prísloví, ktoré ovláda, záhradní trpaslíci posielajú domov fotografie z cesty okolo sveta, akvarijné rybky trpia samovražednými sklonmi, atď. Jeunet si "svoj" Paríž zaľudnil doslova magickými postavami, ktoré dokážu žiť aj pre malé veci. Pre ne nie je dôležité vlastniť mobilný telefón, aby spolu hovorili, a na to, aby boli šťastní im stačí ponárať ruku do vrecka so strukovinami, hádzať do vody "žabky", pozorovať ľudí v kine na romantickom filme, alebo trebárs praskať bubliny na igelite.
V dobe, keď nás obklopujú samé gýče a plagiáty, vypovedá Jeunetov film Amélia z Montmartru hlavne o originalite. Nie o vynaliezaní nových vecí za každú cenu, ale práve o nachádzaní nových súvislostí a vzťahov v úplne bežných veciach. Nenadarmo je mladík na konci filmu prekvapený, keď sa dočíta, že počet možných spojení v ľudskom mozgu je vyšší než počet atómov vo vesmíre. Veď i Amélia z Montmartru je vlastne koláž príbehov, ktoré sa skutočne odohrali, spojených pradivkom imaginácie scenáristov do neuveriteľne ľudského príbehu, a to bez akéhokoľvek pátosu, alebo moralizovania. A o tom je predsa život.
Uz hodne dlouho me tak neoslovil zadny film a myslim, ze aspon stoji za pokus. Pak zbyva uz jen rada, abyste se na tento film podivali s titulky, protoze francouzsky jazyk jeste podtrhuje dejovou i emocni linku filmu. [celá recenzia na ]
