| HODNOTENIE: |  (100%) |
Antikrist - označenie pre človeka odmietajúceho kresťanstvo či symbol zla a tiež aj názov filozofického spisu od Friedricha Nietzscheho. Dalo by sa nájsť niečo, čo má tento vo svojich myšlienkach radikálny nemecký filozof spoločné s dánskym režisérom Lars von Trierom. Predovšetkým to bude ťažká zrozumiteľnosť ich jazyka, do ktorého výrazne projektujú vlastnú osobnosť, zaoberanie sa myšlienkami kresťanstva a individualistické zameranie tvorby. Mimochodom široká verejnosť si akýmsi spôsobom vyložila, že LvT je tak isto mizogýn. Veľmi mylná domnienka, obzvlášť keď vo viacerých jeho predošlých filmoch je hlavná ženská protagonistka zobrazená ako symbol čistoty, pokory, mučeníctva, čiže je nositeľkou kresťanských hodnôt. To si v zásade neodporuje s tým, ako ženy vnímal Nietzsche, avšak ten zaujal voči nim rázne stanovisko. Pomerne výrazná paralela medzi týmito dvoma persónami bola viditeľná v záverečnom vyvrcholení snímky Dogville, ale keďže o filozofií Nietzscheho viem len zo stredoškolského učiva, internetového článku a úryvku zo samotného diela Antikrist, bude lepšie pre vás čitateľov si tento prvý odstavec vyložiť skôr ako laický posudok. Ostatne Trier je umelec a jeho zámerom je predovšetkým točiť autobiografické obrazy svojej duše a posolstvo necháva na subjektívnej interpretácii diváka.
Film je venovaný pamiatke Andreia Tarkovského, čo značí, že nás čaká dielo na štýl existenciálnej či psychologickej drámy, hoc ťažko presne Antikrista klasifikovať. Keď už sme pri žánrovom zaradení, je možné sa dočítať, že sa jedná o horror alebo erotický thriller. Kto si ho však chce pozrieť s očakávaniami, že uvidí ukážku z týchto spomenutých žánrov, bude pravdepodobne sklamaný, napriek tomu, že ich prvky sa tam vyskytujú. Zároveň je treba spomenúť, že Antikrist mierne narušuje určité Trierove (ne)tradičné postupy.
Čo sa týka kompozičnej stavby, je tvorená prológom, štyrmi kapitolami a záverečným epilógom. Dejová línia je skromná aj na Trierove pomery. Takmer celú ju tvoria dve postavy, mužská a ženská, ktorým ani neboli dané mená. Vyrovnávajú sa so smrťou jediného syna, pričom ťažkosti s tým má hlavne Ona. Jej muž ako psychológ je odhodlaný zbaviť ju trýznivého žiaľu a spoločne za tým účelom prídu na opustenú lesnú chatu na miesto s príznačným názvom - Raj. Tu sa začína veľkolepé aj neľútostné besnenie prírodných síl a živlov, ktorých súčasťou je aj Ona. Ona, ktorej dávna predchodkyňa odtrhla jablko zo stromu poznania a v odľahlom lese, v samotnom chráme Satana, k nej prehovára sám diabol, čiže hlas prírody. Práve u nej badať rozdiel oproti predošlým počinom dánskeho avantgardistu, zatiaľ čo muž sa stáva štvanou zverou, úbohým stvorením uprostred chaosu, ktorý predtým svojim zaslepeným rozumom odsudzoval. Spomenutie Sigmunda Freuda v jednom z dialógov hlavných postáv by som označil za pomerne dôležitú indíciu pri následnej interpretácii, keďže v jeho psychoanalytickej teórii hrá významnú roľu ľudské podvedomie – silná príčina iracionality nášho prežívania a správania.
Obsah ide ruka v ruke s formou a tá prehovára k divákovi omnoho viac z toho dôvodu, že vizuálna a zvuková stránka je nositeľom obraznosti a skrýva v sebe mnohé metafory, symboly, kontrasty a ďalšie umelecké prostriedky. Dychberúce a miestami abstraktné, surrealistické zábery sprevádzajú temné zvuky značiace disharmóniu a nepokoj. Poetickosť sa výrazne vlieva do prozaickosti aj prostredníctvom naturalistických scén, pri ktorých i silnejší divák bude privierať oči. Na mnohých pôsobí explicitne vyobrazené násilie a súloženie samoúčelne. Nech je ako chce, umelec by mal byť slobodný a dávať najavo to, čo skutočne cíti a ja osobne som po dopozeraní filmu usúdil, že aj tieto prvky mali svoje opodstatnenie. Popri naturalizme je badať aj znaky naturizmu – človek v súlade i kontraste s prírodou, psychologizácia, expresívnosť, mystifikácia. Milovníci avantgardy si rozhodne prídu na svoje.
Veľká časť bremena bola práve na pleciach Williama Dafoea, známeho hlavne zo Spidermana a menej známej francúzskej herečky Charlotte Gainsbourg. Napokon svojimi briliatnými hereckými výkonmi ho podržali. Podľa slov režiséra sa na konkurze s uchádzačkami krvopotne dohadoval o tom, koľko z ich obnaženého tela uvidí obecenstvo na plátne až napokon prišla Charlotte s tým, že pre tú rolu by urobila čokoľvek. Jej porozumenie pre postavu a režisérov zámer je poznať a ocenenie na filmovom festivale v Cannes jej právom patrí.
Či už sa budete snažiť si Antikrista vysvetlovať ako ucelený súbor, ktorého čiastkové myšlienky pri analytickom rozbore dokonale do seba zapadajú alebo ho budete vnímať predovšetkým skrz emócie, prípadne ho budete jednoducho chápať ako výpoveď o agnosticizme a neschopnosti človeka ovládnuť svoju vlastnú podstatu, rozhodne vás nezanechá chladným. Zároveň je skvelým podnetom pre polemiku o tom, či film vôbec môže súperiť v intelektuálnej rovine s knihou. Ak áno, potom by mal jednoznačne viac využívať práve takýto spôsob komunikácie. Prečo? Odpoveďou na otázku budem teraz musieť parafrázovať slová z jednej inej recenzie na tento film, pretože ich považujem za absolútne výstižné a nerád by som si ich privlastnil - 'Lars von Trier nám jasne hovorí, že film nemusí byť len lacnou estetickou ku***čkou, ktorá tu je pre naše pohodlie.' Film má svoju vlastnú, abstraktnejšiu reč a keď k nám takto prehovorí, tak sú to skutočné duševné orgie!
