| HODNOTENIE: |  (100%) |
Život je ako bonboniéra... Schválne začínam túto recenziu práve týmto, pre mňa už klasickým citátom z filmu Forrest Gump, pretoŽe si myslím, že lepšie sa tento film ani charakterizovať nedá (aj keď ma teraz asi každý, kto videl tento film, označí za cynika. Ak sa nad tým ale zamyslíte, tak uznáte, že je to naozaj výstižné). Vysvetlím Vám prečo.
Mladý človek, nech už je akejkoľvek národnosti, pleti, alebo vyznania, žije s nejakou ideou. Či už je tá idea väčšinou chápaná ako dobrá, alebo zlá. Nakoniec každý jeden z nás má nejakú ideu o vysnívanom mieste na život. Teraz nehovorím o domčeku so záhradkou s výhľadom do dvora 20-ročnej susede, ale o niečom viac vznešenejšom, trebárs o spoločnosti, kde neexistuje chudoba, všetci sú šťastní (Respektíve rôzne ekvivalenty tejto predstavy). Zámerne spomínam mladých ľudí, pretože čím je človek starší, tým viac zisťuje, že to zas tak dosiahnuteľné asi nebude, a že skrátka, takéto veci sa nazývajú snami. Takýmto prípadom je aj francúzska spisovateľka a kresliarka, Iránskeho pôvodu, Marjane Satrapi, autorka knihy Persepolis, podľa ktorej vznikol tento film.
Ťažko sa tu budem vyjadrovať k deju filmu. Na to si otvorte Wikipediu a zadajte Marjane Satrapi do vyhľadania a prečítajte si jej biografiu (respektíve počkajte, až dopíšem svoju skrátenú verziu a buchnem ju sem na web). Ako isto všetci pochopili, jedná sa o autobiografickú prácu, aj keď určite je do istej miery autorkou prifarbená, ale vrámci umeleckého pojatia sa to odpúšťa. To gro tam je a dovolím si tvrdiť, že 99% toho, čo tam uvidíte, fikciou nie je. K príbehu ešte možno spomeniem, že začína sa v roku 1979 v Iráne. Presnejšie pár dní pred zvrhnutím posledného Iránskeho šáha Mohameda Reza Pahlaviho. To meno Vám asi nič nehovorí (film Vám to celkom pekne vysvetlí, doslova ako malému desaťročnému dievčatku). Skrátka dej filmu začína istým okamihom, ktorého následkov sa dodnes obáva Západná spoločnosť. Skrátka, vtedy sa spravil prvý krok ku Iránskej islamskej republike.
Áno, dej je jednou z hlavných devíz tejto snímky, avšak dovolím si tvrdiť, že nie je tou hlavnou. Ak ste schopní čítať medzi riadkami, tak hneď pri prvom pozretí si filmu, nájdete myšlienku, ktorú v sebe má. Vnucovať Vám svoje závery a svoje dedukcie nechcem, pretože sa môžem mýliť a tým Vás zavádzať a potom by sa nám to tu zvrhlo na hľadanie tej pravej idei filmu. Dokonca nevylučujem, že tých myšlienok sa tam dá nájsť viac.
Avšak čo považujem za ešte silnejší plus (stále nie ten najsilnejší a to tu už spomínam tretí) je spracovanie filmu. S troškou nadsázky by som tento film mohol označiť za animák pre naozaj vyzreté publikum. Film vychádza z grafiky, ktorú vytvorila sama autorka. Kresby sú viac-menej jednoduchého charakteru, čierno-biele tušové, inokedy máte pocit, že sú to len postavičky kreslené kriedou na čierny papier. Ale prečo iba tieto dve farby? Tu sa môžem len domnievať, ale trúfnem si tvrdiť, že okrem toho, že ide o zobrazenie retrospektívy (keďže zábery z prítomnosti sú farebné), ide aj o akúsi metaforu celého deja, ktorá ho ešte viac zdôrazňuje (dokonca v niektorých momentoch som mal pocit, že atmosféra ma doslova plieska po hlave, práve vďaka tomuto spracovaniu).
No a na záver si nechávam, ako takú čerešničku, pre mňa ten najsilnejší plus celej snímky. Ide znova o autorku a istý cit, s ktorým je film (verím, že aj kniha) stvorený. Ide o istý druh takého ženského, ale aj tak veľmi triezveho a vyzretého, pohľadu na svet, na detské ideály, sny a na nasledujúci život, ktorý je v drvivej väčšine prípadov úplne odlišný, než to, o čom sme snívali.
Na záver si dovolím ešte také resumé... Jedná sa o veľmi peknú drámu so skvelou atmosférou, ktorú získava jednak vďaka skvelému deju, ale aj vďaka skvelému animovanému spracovaniu. Avšak to najlepšie na celej snímke je to, že je to niečo ako pocitové hody, pretože každý kúsok filmu vo Vás niečo zanecháva.
Toť vsjo, ide sa spať!
